Racial Loyalty 12 – Máj 1984/11 A.C.
Reportáž Zo Súčasného Egyptu
Umenie Robiť Rozhodnutia
Reportáž Zo Súčasného Egyptu
(Toto
je druhé pokračovanie autorových zistení o Egypte. Hoci predošlý
článok pátral po starovekých náboženstvách a histórii Egypta,
táto reportáž sa zameriava skôr na Egypt taký ako je dnes a
na hrozné následky nesprávneho náboženstva kombinovaného s geografickým
miešaním rás.)
Začalo to, keď sme so ženou navštívili
sympózium v Atlante, Georgii, minulý september. Profesor z Floridskej
univerzity, ktorý sa špecializoval na poľnohospodárske vedy
oznámil, že v januári organizuje výlet do Egyptu. Nakoľko sme
sa už zhovárali, že "raz" by sme túto starovekú krajinu
chceli navštíviť, rozmysleli sme sa prečo nie túto zimu? Oznámili
sme profesorovi, že sa chceme k jeho skupine pridať a požiadali
ho o nejakú literatúru.
O šesť týždňov, keď sme obdržali
jeho literatúru sme si uvedomili, že:
(a) aj tak by sme tam išli,
(b) tento výlet je príliš poľnohospodársky orientovaný a
(c) lepšie to zvládneme s profesionálnou cestovnou kanceláriou.
Dostali sme nové pasy, víza do Egypta a vyrazili na 11 dňový
výlet s cestovnou kanceláriou Hemphill-Harris.
Začalo to 11 februára.
Z Atlanty do Amsterdamu sme odleteli
o 17:20. Po krátkom pobyte v Amsterdame a 30 minútovej zastávke
v Aténach sme ona druhý deň o 19:30 prileteli na letisko v Káhire.
Mali sme tam stretnúť nášho sprievodcu Toma no keď sme v noci
prileteli na toto celkom cudzie letisko žiadny sprievodca z
cestovnej kancelárie Hemphill-Harris tam nebol. A tak sme sa
rýchlo naučili jednu z každodenných skutočností existencie v
Egypte.
Letisko bolo úbohé, špinavé a preplnené.
Bol to proste blázinec. Keď sme prešli colnicou začali sme hľadať
sprievodcu, ktorý tam vlastne ani nebol. Zvečerievalo sa a my
sme uviazli na letisku kde každý hovoril len základmi angličtiny.
Chcel som zavolať do hotela Ramses Hilton, no neboli tam žiadne
telefónne búdky. Naokolo bolo mnoho pomocníkov, ktorý chceli
za všetko prepitné (bakšiš). Nakoniec jeden mladík našiel telefón
z ktorého sme si za malý bakšiš mohli zavolať. Po niekoľkých
pokusoch a asi po pol hodine sme sa dostali k recepčnému, ktorý
nás uistil, že tam máme rezerváciu a pýtal sa kde sme tak dlho?
Smažil som sa spojiť so sprievodcom od CK Hemphill-Harris, no
márne. Spojenie bolo veľmi zlé a tak som sa rozhodol vziať nám
proste taxík a ísť do hotela.
S niekoľkými pomocníkmi a vyplatenom
ďalšom bakšiši sem sa naložili do taxíka a vyrazili. Keď sme
už vedeli ako tu fungujú telefóny, prišla ďalšia skúsenosť.
Keď som povedal, že sme vyrazili, myslel som , že to bolo ako
keď netopier preteká s lietadlom. S rukou na klaksóne, tak ako
všetci ostatní okolo nás, náš šofér proste ignoroval všetky
predpisy a prechádzal premávkou ako útočiaci hokejista. Nakoniec
sme a do hotela dostali bez zranení. Nikdy nepochopím ako je
to možné.
Po usadení sa v našej izbe som
oslovil hotelového sprievodcu, ktorý už bol v pyžame a chystal
sa spať. Keď som sa ho opýtal prečo nás nechal na letisku nevinne
odpovedal, že nemal informácie o čase nášho príchodu a porozumel
tomu tak, že pricestujeme sami. Keď som mu ukázal doklad o tom
, že nás mal čakať na letisku, bol prekvapený. Či oprávnene,
alebo sa vyhováral, to som už nikdy nezistil. Akokoľvek, boli
sme tam. Mali sme skvelú izbu v jednom z najlepších káhirských
hotelov, v hoteli Ramses Hilton, a chceli sme si odpočinúť,
nie sa hádať.
Nakoľko som v prvom článku "Lekcie
z Egyptu" uviedol mnoho zistení a záverov z náboženského
a historického pohľadu, v tomto "cestovateľskom" článku
chcem viac opísať moderný Egypt a to čo sme videli zo starovekých
ruín, ten najzaujímavejší zážitok. Napriek hroznému začiatku
na letisku bol zvyšok výletu tým najpríjemnejším a najúžasnejším,
dobrodružstvom. Nesledujúce ráno, po prepychových raňajkách
v izbe sme sa vydali na výlet so skupinou. Skupina bola relatívne
malá, no jedna z najlepších s akou som cestoval. Vydali sme
sa do Sakkáry pozrieť si najstaršiu egyptské pyramídu, Stupňovitú
pyramídu kráľa Džósera. Tento výlet, asi 20 km od Káhiry viedol
okolo kolosálnej sochy Ramzesa II, kde som sa naučil o "kartušiach"
a taktiež o Ramzesovom veľkolepom egu, tak ako som to opísal
v minulom článku. Bolo to i moje prvé stretnutie s krajinou
a primitívnou existenciou domorodých Egypťanov.
Káhira, jedno z najväčších miest
na svete, s rastúcou populáciou asi 12 miliónov, preplnená zariadeniami
na ubytovanie pre asi len 3 milióny. Všetko tam prekáža, je
to preplnené, zanedbané a biedne. Premávka je dezorganizovaná
a zapchatá, odvšadiaľ je počuť klaksóny. Ulice sú úzke a plné
ľudí. Voda nie je pitná a musíte piť len vodu z fliaš. Elektrika
často vypadáva. Telefónny systém funguje len tak-tak ako sme
zistili už po našom prílete na letisko.
No akokoľvek, ľudia sú príjemní
a v pohode, nikdy sa neponáhľajú. Nie sú voči Američanom nepriateľskí
i keď by mali viac dôvodov než iní, ktorí sú. Tak ako majú Mexičania,
podobná ospalá rasa svoje slovíčko "mananna", Egypťania
majú vlastné, "maleeah", čo znamená asi - " je
to v poriadku, neboj sa." V skutočnosti som sa naučil len
dve egyptské slová " bakšiš" – keď má každý vystreté
ruky – a "maleesh," ako som už opísal.
Napriek tomu je Káhira veľmi zaujímavým
mestom so zmesou niekoľkých kultúr z ktorých asi tri dominujú,
staroveká egyptská s jej pyramídami a všetkým, tisícročná moslimská
kultúra s jej nádhernými mešitami a minaretmi, a moderný "západný"
vplyv s hotelmi a mrakodrapmi, vybudovanými samozrejme Bielymi
Človekom, väčšinou za Americké peniaze.
No vráťme sa do Prírody a k našej
ceste do Sakkáry. Po vyjdení z mesta cestovateľa zaujmú bohaté
zelené polia, zavlažované vodou z Nílu. Popravde sa dá povedať,
že Níl je Egypt a bez Nílu by nebo Egypt ničím. Níl bol taktiež
nazývaný najdlhšou oázou na svete a skutočne oázou i je. Táto
oáza široká možno do kilometra do desiatich má veľmi jasné hranice.
Mimo zavlažovania z Nílu je krajina pustá a neúrodná ako každá
iná púšť na svet – nie je tam nič než kilometre piesku a kameňov
bez kúska trávy.
Keď sme išli autobusom po úzkej
dvojprúdovej ceste do Sakkáry, mohli sme po oboch stranách cesty
vidieť domy domorodcov. Boli postavené z tehál z blata, listov
paliem a iných surovín. Sú veľmi primitívne a v lete v nich
musí byť teplejšie ako v trúbe. Okolo cesty sme mohli vidieť
i mnoho kôz, somárov, tiav a vodných byvolov. Práve tieto byvoly
najčastejšie ťahali primitívne pluhy. Keď sme dorazili do Sakkáry,
bolo vidieť okolitú krajinu. Bolo to mimo zelenej oázy a bola
to jednoducho len pustá púšť. No Stupňovitá pyramída bola obrovská,
pôsobivá, proste tá najstaršia obrovská pyramída aká bola kedy
vybudovaná. Pôsobivé boli i ruiny stien obrovského chrámu ktorý
tu v staroveku stál. Je ťažké si predstaviť milióny hodín práce,
ktorá musela byť vynaložená na vybudovanie takéhoto obrovského
oplotenia rozľahlého na niekoľkých akroch, a chrám ktorý je
dnes len šedou spomienkou na svoju predošlú slávu.
Sakkára, mesto mŕtvych, mala byť
domovom boha Sakra (jastraba). Bol bohom pohrebiska v podsvetí.
Toto pohrebisko obsahuje viac ako 14 pyramíd z ktorých je Stupňovitá
pyramída zďaleka tou najväčšou a podľa niektorých mala reprezentovať
schody do neba. Odtiaľ pravdepodobne Židia dostali svoju ideu
Jákobovho rebríka. Pamätajte, že Egypťania ju mali prví!
Práve v Stupňovitej pyramíde, starej
asi 5 000 rokov sme zišli do prvého hrobu. Verilo sa, že ide
o hrob kráľa Sechemeta, ktorý nie je v pyramíde samotnej, ale
dostáva sa doň komorami z ruín priľahlého chrámu. Tam sme zišli
dole po šikmých chodníčkoch, prešli dlhou, úzkou chodbou a dostali
sme sa k rozmanitým a farebným hieroglyfom, ktoré zdobili každý
kúsok steny. Každý kto stojí v hrobke 5 000 rokov mŕtveho faraóna
má akýsi tajuplný pocit. Keď sme opäť vyšli von na svetlo boli
sme na veľkom území pri ruinách chrámu, kde sme videli dve domorodé
deti prichádzajúce z púšte. Každé na somárovi, dievča i chlapec
oblečení v jasných červeno-bielo-modrých šatách. Ich načasovanie
aby mohli skupinu odfotiť, samozrejme za bakšiš, bolo skvelé.
No radi sme im poslúžili.
Obzerajúc sa naokolo, všade sa
konali archeologické vykopávky. V diaľke krajina vyzerala ako
mesačná krajina, suchá, pustá, s nekonečným pieskom. Niekedy
sa spoza duny piesku vytrčili ruiny menšej pyramídy. Aj s použitím
predstavivosti som mohol len špekulovať o živote a činnostiach,
ktoré sa tu udiali pred mnohými tisícročiami.
Po obhliadnutí si najstaršej fázy
egyptskej histórie sme sa vrátili do Gízy, vzdialenej asi 15
km, vidieť najväčšiu a najznámejšiu z pyramíd. Cestou sme sa
zastavili v reštaurácii Carvory, pri ceste k pyramídam. Tu sme
prvýkrát okúsili egyptskú kuchyňu, európskym štýlom. Bol to
prepychový obed s mnohými druhmi mäsa, ovocia, šalátov, syrov
a dezertov. Neodporúčam nikomu kto drží diétu. Potom sme sa
vydali k Cheopsovej a ostatným pyramídam, na najznámejšie miesto
na svete. Dojem aký na mňa pyramídy spravili nebol vôbec rozčarujúci.
Naplnil presne moje očakávania. Cheopsova, najväčšia z troch,
je skutočné obrovská. Pôvodná výška bola 146 m, a základ mal
230 x 230 m. Vnútri pyramídy je niekoľko prázdnych chodieb.
Idúc po týchto chodbách k hrobke bolo jedným z cieľov výletu.
Potom ako som sa zhováral s niekým kto tak spravil a povedal,
že by to nechcel zažiť znova ani za milión dolárov, po šplhaní
sa hore a dole chodbami Stupňovitej pyramídy, som to odmietol.
Namiesto toho som sa rozhodol sám sa prejsť okolo pyramídy,
no to mi trvalo dlhšie než som čakal, a zneistelo skupinu spolucestujúcich
i čakajúceho šoféra autobusu.
Potom nás autobus odviezol k Sfinge,
len pár minút vzdialenej. Tu opäť neboli len masy ľudí, ale
i somárov a tiav. Majitelia tiav boli veľmi presvedčivými obchodníkmi,
horlivo prosiaci naivných a ohromených turistov aby sa previezli
na ťave, alebo aby sa aspoň pri nej vyfotili. Presvedčili i
mňa. Koniec koncov, čo za výlet do Egypta by to bol bez fotky
na chrbte ťavy? Dal som majiteľovi ťavy egyptskú libru a on
mi pomohol vyliezť na ťavu. Po krátkom podnecovaní majiteľa
si ťava odfúkla, hasne zrevala a vstala do svojej plnej výšky.
Potom ma žena odfotila s pyramídami pozadí. Na ceste do hotela
sme sa zastavili v papyrusovom obchode a galérii, bolo nám povedané
o staroveku, fascinujúcom umení výroby papyrusu z egyptskej
trstiny, umení starom ako samotné pyramídy. Bolo tam aj vyobrazené
obrovské množstvo farebných malieb egyptských mýtov na papyruse.
Náš sprievodca, Tom, nám vysvetlil,
že v Egypte je len zopár vecí hodných kúpy a odporučil nám len
tri. Boli to papyrusové maľby, egyptské ručne tkané vlnené deky
so zložitými domorodými obrázkami a zlaté, alebo strieborné
kartuše. Vlnenú deku sme si kúpili už na výlete v Sakkáre a
tak sme k našej zbierke pridali len tri farebné papyrusové maľby
s hieroglyfmi a všetkým. Potom sme po namáhavom dni prešli úzkymi,
ľudnatými uličkami Káhiry späť do hotela Ramses Hilton.
No to nebol koniec dňa. Náš sprievodca
Tom sa nás opýtal, koľkí z nás chcú vidieť program večer v pyramíde,
nakoľko aj to bolo súčasťou zaplateného výletu. Z našej skupiny
18 ľudí sme šli len ja so ženou. Šiesti pricestovali do Egypta
len deň predtým zo safari v Nairobi. Ďalších desať ľudí bolo
príliš unavených. Aj my sme boli unavení, no rozhodli sme sa
túto najväčšiu show na svet neprepásť. Vynechali sme obed pretože
sme mali len pol hodiny aby sme sa obliekli do teplejších šiat.
Nakoľko sme so skupiny šli len
dvaja, dostali sme súkromnú limuzínu nielen so šoférom, ale
i s pokladníkom, ktorý nám kúpil lístky, ukázal nám kam ísť
a čakal nás von až kým sa show neskončila a potom nás odviedol
späť do hotela.
Boli sme veľmi šťastní, že sme
sa tam rozhodli ísť. Podobnú show som videl pred 11 rokmi v
Akropole v Aténach, na lodi plaviacej sa po rieke Colorado,
no táto bola zďaleka tou najkrajšou. Rozprávač začal show slávnostne
slovami: "Dnes večer ste prišli na najúžasnejšie a najslávnostnejšie
miesto na svete. Tu na planine Gízy, stojí naveky najväčší z
úspechov ľudstva." impozantné? My sme boli veľmi zaujatí.
Potom sa rozsvietili svetlá na
každú z pyramíd. Potom rôzne hlasy – hlas Sfingy, kňazov, faraónov,
atď. – zneli z rôznych miest hlasom akoby z hrobov. Celá show
bola skvelo napísaná a zorganizovaná, a zahraná známymi hercami.
Brožúra opisujúca produkciu tvrdila,
že naštudovanie programu trvala 6 mesiacov a uskutočnenie rok.
Bolo treba viac ako 18 míľ káblov na prepojenie zvukového systému
a svetiel na celom území. Kúpili sme si LP nahrávky programu
aby sme si ho mohli vypočuť opäť doma. Program sa hrá v angličtine
5 nocí a vo francúzštine 2 noci v týždni.
V utorok, 14. februára sme odišli
z hotela o 7:00 ráno a šli na letisko aby sme odleteli na juh
do Asuánu, 534 míľ proti prúdu z Káhiry. Bolo to veľmi hektické
ráno a cesta zabrala popravde väčšinu dňa.
To isté letisko, ktoré sme opustili
len pred 36 hodinami bolo stále rovnakou kopou zmätku ako po
našom príchode. Aj keď sme predtým prileteli holandskou linkou
KLM, teraz sme išli egyptskou linkou do Asuánu, a jednou zo
zvláštností egyptských liniek je, že nemáte naplánované sedenie.
Každý tu je za seba a boj je ozaj tuhý. Nielenže nemáte isté
sedadlo, ale nemôžete sa spoliehať ani nato, že sa dostanete
na určené lietadlo. Jednoducho musíte byť v strehu, ako v boji
so stádom byvolov.
Procedúra bola asi takáto: Lietadlo
so Asuánu odlietalo každých 210 minút. Naša skupina, s našim
nebojácnym sprievodcom Tomom bola natlačená do veľkej čakárne
do davu ľudí, ktorý si robil cestu do ďalšej čakárne za svojim
sprievodcom. Po dlhej tlačenici naša skupina nakoniec dorazila
ku dverám ďalšej čakárne odkiaľ sme mohli vidieť lietadlá do
Asuánu. Asi po hodinovej tlačenici v ďalšej čakárni sme sa končene
dostali cez poslednú časť a došli k nášmu lietadlu. Hurá do
Asuánu.
Prileteli sme asi za hodinu a pol.
Asuán, ako viete, je známy svojou
priehradou, ktorú Rusi vybudovali v roku 1965. Mesto leží asi
11 km po prúde od priehrady. Pred jej vybudovaním mal Asuán
50 000 obyvateľov. Dnes populácia narástla na 500 000 aj tí
sú rovnako chudobní ako bolo 50 000 obyvateľov pred dvadsiatimi
rokmi. Pre takýto nárast niet dostatok ubytovania. Čím viac
zdrojov podrasám dávate, tým rýchlejšia je populačná explózia,
no ekonomicky sa vždy zvezú dolu na pôvodnú úroveň.
Práve tu v Asuáne som si prvýkrát
uvedomil, že aj keď boli pôvodní obyvatelia Káhiry tmavý, tu
na juhu sú čierny ako uhoľ. Nazývajú ich Núbijci a majú skrútené
vlasy ako negri.
Cestou späť do hotela sme prechádzali
cez Níl pri druhej priehrade. Tú vybudovali Briti niekedy okolo
roku 1910. to bolo pre mňa novinkou. Táto priehrada sa nachádza
asi 6,5 km od väčšej priehrady a asi 5 km od mesta Asuán.
Keď náš autobus odrazil do Asuánu,
vyložil nás na východnom brehu Nílu a okamžite sme boli prevedení
na trajekt. Tak sme prišli na Ostrov Slonov, ktorý sa nachádza
v strede Nílu a na výbežku, kde bol aj náš hotel Oberoi.
Tu sme sa stretli s bizarnou situáciou.
Tento krásny starý hotel, najlepší v Asuáne pre nás nemal pripravené
izby. So všetkou našou batožinou sme všetci osemnásti čakali
v bare asi hodinu a pol, a potom sme sa nalodili späť aby sme
mohli ísť k autobusu a na letisko do Asuánu aby sme mohli letieť
do Abu Simbel, asi 168 míľ na juh.
Už som povedal, že to bolo hektické
ráno. Aj keď je letisko v Asuáne oveľa menšie než v Káhire,
tlačenica, zmätok a čakanie nie sú o nič menšie. Náš nebojácny
vodca nám odporučil, že to bude asi najlepšie miesto pre zjedenie
obedov, ktoré sme so sebou dostali v hoteli. To vďaka pachu,
kope ľudí a teplu vôbec nebolo také ľahké. Niektorí z nás obed
ani nedojedli. Niektorí ho dokonca dali domácim, ktorí čakali
na zbytky opri košoch v čakárniach.
Akokoľvek po týchto prieťahoch
sme sa konečne dostali na letisko v Káhire a asi po dvoch hodinách
(minimálne) sme konečne leteli do Abu Simbel, kde sa nachádza
i jeden z divov sveta. CHRÁM V ABU SIMBEL. Vraví sa, že len
dostať sa tam je polovicou zábavy. To bol asi len ťažko prípad
tohto utorka, 14. februára. No keď sme dorazili do Abu Simbel
skutočne to stálo za to. Chrám, ktorý bol vybudovaný mocným
egom Ramzesa II na svoju oslavu, bolo niečo skutočne nádherné.
Pred 3 300 rokmi bol vytesaný do pieskovca na západom brehu
Nílu, no stále to bol zázrak už na pohľad. Jeho vzhľad som opísal
už v minulo mesačnom vydaní a tak to tu nebudem opakovať.
Čo som nespomenul je, že pri Veľkom
Chráme stojí Chrám bohyne Hathor, rovnako vytesaný do pevnej
skaly. Aj tento chrám dal vybudovať Ramzes II pre svoju ženu
Nefertari a venoval ho bohyni Hathor. Von stojí 6 veľkých sôch,
štyri Ramzesove a dve jeho ženy, no sú tam i menšie sochy zobrazujúce
jeho deti. Vnútri, v hlavnej sále je strop podopretý šiestimi
piliermi s výzorom hlavy a tváre bohyne Hathor.
Egypt sa môže pýšiť troma hlavnými
architektonickými a inžinierskymi zázrakmi z troch rozličných
dôb histórie. Prvý pochádza zo starovekého Egypta a je ním postavenie
pyramíd, chrámov a iných architektonických divov. Toto obdobie
trvalo niekoľko tisíc rokov. Druhým zázrakom je vybudovanie
Suezského prieplavu de Lessepsom v rokoch 1880. Tretím, no menej
dôležitým úspechom, bola Veľká priehrada vybudovaná Rusmi v
rokoch 1960 a bola hlasne roztrubovaná po celom svete. No rád
by som pridal štvrtý zázrak, ktorý som videl v Abu Simbel a
bol priamym následkom vybudovania spomínanej priehrady. Týmto
zázrakom bolo rozrezanie chrámov v Abu Simbel, Ramzesovho i
Hathorinho, kúsok po kúsku, a prevezenie ich na vrch útesu a
ich premiestnenie tak aby to bol čo najmenej poznať. Videli
sme i ako to americkí inžinieri dokázali za peniaze daňových
poplatníkov, celkom za 75 miliónov dolárov. Obrovský betónová
kupola bola vybudovaná na vrchole útesu a tam boli potom prevezené
obe chrámy, kúsok po kúsku. Vzhľad útesu bol potom zrekonštruovaný
tak, aby sa podobal na pôvodnú skalu, okrem miest, kde boli
vystavené chrámy. Strecha kupoly bola potom rovnako zakrytá
skalami a pieskom, skvelo sa sceľujúc s ostatnými skalami. Až
kým nevojdete do samotnej kupoly nápadnými dverami aby ste videli
celkovú veľkosť interiéru, jeho lešenia a stroje, nikdy by ste
neverili, že obe chrámy nestoja na rovnakom mieste ako pred
3 300 rokmi.
Keď sme sa vracali späť do Asuánu
mali sme skvelé počasie a tak bolo perefektne vidieť krajinu.
Videli sme jazero Nasser, (podporované Veľkou priehradou) a
pustú púšť, ktorá ho obklopovala zo všetkých strán, nebolo tam
nič než skaly a piesok s hrebeňmi nízkych kopcov pretínajúcich
krajinu.
Po ceste autobusom do Asuánu, cez
Malú priehradu, a trajektom späť do hotela na ostrove Slonov
sme zistili, že naše izby sú už pripravené. P o bohatej večeri
sme konečne mohli ísť po dlhom, hektickom, zaujímavom a únavnom
dni do postelí.
Streda, 15. február. Naše zdržanie
sa v hoteli Oberoi bolo krátke – len jednu noc. Hneď ráno sme
sa s vecami presunuli na jednu z lodí spoločnosti Sheraton,
ktorá mala byť našim hotelom na nasledujúcich 5 dní. Sheraton
mal niekoľko špeciálne upravených lodí na jazdu po Níle a náš
sa volal ATON, po bohu slnka monoteistického faraóna Achnatona.
Vyrazili sme hneď po obede. Náš sprievodca zabezpečil na popoludnie
loď s domorodým kapitánom. Feluky, staroveké egyptské lode so
špicatou provou sa po Níle plavia už tisícročia bez akejkoľvek
zmeny vzhľadu.
Po hektickej ceste do Abu Simbel
deň predtým sa toto javilo ako odpočinkové popoludnie. Išli
sme na Kitcheneróv ostrov a videli nádherné záhrady, ktoré boli
odkazom Britského pôsobenia v Egypte, ktoré je značné. Potom
sme sa opäť nalodili na feluku a plavili sa na opačný breh Nílu
aby sme navštívili Mauzóleum Agu Chána. Je to nádherné mauzóleum
vybudované jeho ženou a synom, ležiace na vysokom kopci nad
Nílom. Tucty plaviacich sa felukách vyzerali v tmavomodrej vode
pod nami ako biele seagulls. Naokolo bolo mnoho ochotných a
presvedčivých majiteľov tiav, ktorí nám chceli pomôcť vyjsť
na kopec k mauzóleu. So ženou sme si prenajali ťavu a vyšli
na kopec. Majiteľ viedol toto odfukujúce a revúce zviera hore
strmým kopcom. Sedeli sme na neistom sedle, ktoré vyzeralo,
že ak by sme nešli hore kopcom, zošmykne sa s nami dopredu.
Po prezretí si mauzólea sme sa rozhodli ísť dole pešo.
Späť na feluku a v bezvetrí sme
sa plavili do dokov hotela Old Cataract (cca z rokov 1880).
Na verande tohto starého hotela ležiaceho na vrchole kopca nad
Nílom sme si dali čaj a lievance. Mali sme skvelý výhľad na
vodopády, ktoré zdobili obrovské hladké, čierne balvany. Po
ďalšej príjemnej plavbe vo feluke sme išli späť do ATONU.
V tú noc sme mali i večeru s kokteil
party. Zabávali nás egyptské brušné tanečnice a štvorčlenná
skupina, ktorá hrala mimochodom mimoriadne hlasno.
Štvrtok, 16. február. Ráno sme
sa v Asuánu vydali na asi 11 km túru k veľkej priehrade. Po
prezretí si Hooverovej priehrady a iných priehrad v USA bola
pre mňa táto Rusmi postavaná priehrada sklamaním. Bola široká,
dlhá, nepravidelná, vysoká vyše 100 metrov a asi 3 km dlhá.
Tvorila asi 500 metrov dlhé jazero Nasser, siahajúce až po egyptské
hranice s Sudánom. Jej voda rozšírila kultiváciu Egypta o tretinu
– pridávajúc 2 milióny akrov.
Ešte zaujímavejšia než samotná
priehrada bola obrovská betónová socha pripomínajúca ruské dokončenie
stavby priehrady.
Na ceste späť sme sa zastavili
na brehu rieky a odplavili sa na ostrov medzi starou a novou
priehradou, na ktorom stojí úžasný Temple of Philae. Najstaršia
časť pochádza asi zo 4. storočia p. n. l. a zvyšok b postavený
počas Ptolemájskeho a Rímskeho obdobia. Bol úžasný a bol obrovský,
no čo je zaujímavejšie, bol kúsok po kúsku rozobratý na miestach,
ktoré sú dnes pod hladinou a premiestnený na svoje súčasné miesto
na malý skalnatý ostrov. To vďaka snahám a štedrosti Nemcov.
Pred návratom na našu loď sme sa
zastavili na žulovej podlahe kde sme videli obrovský obelisk.
Mal asi 40 metrov a jeho váha sa odhaduje na asi 1 170 ton.
Vytesávaný bol v polohe ležmo, pričom jeho spodok bol stále
zakotvený v žule.
Po obede sme sa vydali do ATONU
a potom po Níle do Kom Ombo, kde sme videli chrám s rovnakým
menom. Tento chrám, umiestnený na kopci nad Nílom na mieste
kde rieka zatáča je venovaný bohom Harwarovi, s jastrabov hlavou,
a Sobekovi, s hlavou krokodíla. Zdá sa, že v hlavách ľahkoverných
a poverčivých predkov slúžili ako bohovia kdejaké karikatúry
a výplody mysle.
Najzaujímavejšie boli jemné reliéfy
v chráme. Boli sme tam len 30 minút, potom sme šli späť do ATONU
a pokračovali v plavbe dole N9lom. Táto plavba bola pokojná
a najväčšou úľavou z hektického dňa ktorým sme prešli. Bola
i veľmi príjemná. Plavili sme sa až do noci a zakotvili v EDFU.
Piatok, 17. február. Hneď ráno
sme šli k brehu a nasadli na zvláštne koňmi ťahané koče, štyria
do jedného. Išli sme cez relatívne veľké mesto Edfu k Horusovmu
chrámu.
Všade navôkol boli somáre, psy,
byvoly, ťavy, deti a výrastkovia. Cesty lemovali malé obchodíky,
pripomínajúce búdky z trhu. Všade boli predavači. Deti bežali
popri našich kočoch no boli kľudné a správali sa slušne. Napríklad
v Mexiku alebo Haiti by bol v podobnej situácii turista obklopený
žobrákmi, najmä malými deťmi. Tu to však neplatilo. V skutočnosti,
tým zopár, ktoré žiadali peniaze boli rýchlo odohnané buď vlastnými
matkami, alebo ostatnými deťmi.
Po príchode k Horusovmu chráme
sa nám predstavil ďalší obrovský chrám, ktorý začal budovať
Ptolemájos III. 237 p. n. l. predná fasáda bola masívna a mala
asi 35 m. pri vchode stála socha posvätného sokola vytesaná
zo žuly.
Späť do ATONU a do Esny, ktorá
je asi 50 km južne od Luxoru. Tu sme vystúpili a šli na breh.
Je dobré tu dodať, že naše lode boli skvelo prispôsobené plavbám
po Níle. Niektoré z miest nášho pristátia mali len málo spoločného
s dokmi, niektoré dokonca nič. Tak ako sa môžu štvorpalubové
lode s 84 cestujúcimi zakotviť na takýchto miestach, kde jest
namiesto móla len šikmý breh a kamene? No, aj na to mysleli.
Loď sa môže pohybovať do strany
vďaka tryskám pod hladinou vpredu i vzadu. Loď má aj veľké drevené
brvná, podobné telegrafným stĺpom, ktorými sa môže priťahovať,
alebo odtláčať. Keď ide loď bokom tieto trámy slúžia na manévrovanie
lode a na jej ochranu. Loď je potom priviazaná ku kolom na brehu.
Potom sa z lode vypustí veľká lodná lávka a cestujúci tak môžu
bezpečne vystúpiť na breh.
Ďalšia zaujímavosť na týchto lodiach
je, že ich boky sú ploché a loď presne sedí šírke niektorých
prieplavov medzi Aswanom a Káhirou. Vylodili sme sa v Eane a
potom šli peši k Khnumovmu chrámu (baranieho boha). Ako som
už spomínal, každé zviera mohlo predstavovať boha. No každopádne
bol chrám pekný a veľký. Predstavuje Ptolemájske obdobie Egypta,
aj keď jeho časť bola postavená omnoho skôr Thutmosem III (1
500 p. n. l.).
Zaujímavosťou tohto chrámu je,
že leží asi 8 m pod súčasnou rovinou mesta. Leží v vo vyhĺbenej
jame a jeho základy predstavujú úroveň zeme z časov keď bol
postavený. Archeológovia tvrdia, že na tomto mieste toho je
omnoho viac, no keďže bolo na mieste postavané mesto, nie je
možné vykopávky dokončiť.
V ten večer sme sa doplavili až
k Luxoru. Toto mesto, obsahujúce najúžasnejšiu a najväčšiu zbierku
zo všetkých starovekých egyptských ruín, bolo miestom kde sídlilo
mesto Téby, hlavné mesto Egyptu v časoch jeho najvyššej slávy
počas Strednej a Novej ríše.
Nakoľko sme do Luxoru prišli v
skorý večer, so ženou sme sa išli prejsť po uličkách okolo brehu
na istý hotel. Čítali sme, že bol postavený v rokoch 1880 a
bol často navštevovaný kráľmi a elitou. Volal sa Winter Palace
Hotel. Aj vtedy, po sto rokoch od jeho založenia bol okúzľujúci
a impozantný.
Sobota, 18. február. Počasie bolo
jasné a krásne. Vyrazili sme skoro ráno a preplavili Níl na
západný breh. Potom nás autobus odviezol do Údolia kráľov, kde
sme videli hrob Ramzesa VI, Tutanchamóna a Haremheb (19. Dynastia,
14. storočie p. n. l.).
Nakoľko som tieto hroby opísal
už v minulom článku, nebudem to tu opakovať. Zopakujem len,
že je to hanebná zbytočnosť! V to isté ráno sme navštívili i
nádherný chrám kráľovnej Hatshepsut, ktorý som rovnako opísal
v minulom článku. Na ceste späť sme sa zastavili pri dvoch Colossi
of Memnon, obrovských sochách z kameňa.
V čase keď sme sa vrátili do hotela
na obed bolo to asi podvečer, sme si konečne užili zaslúžený
odpočinok.
V tú noc sme mali navštíviť ďalšiu
show, tento krát však v Karnaku. Bola odlišná d tej pondelkovej
pri pyramídach. Nakoľko sme pri pyramídach sedeli na svojich
stoličkách a nepohli sa počas celého programu, v Karnaku sme
boli vo obrovskom stojacom dave na začiatku ulice k Sfinge.
(po každej starne sú sochy, spolu asi 40. pôvodne, keď táto
ulica siahala až k Luxorskému chrámu tam bolo 124 takýchto sôch.)
Potom sa začala show rozdaním scenára tejto posvätnej ceremónie.
Potom nám povedali aby sme sa pohli na iné miesto v tomto obrovskom
komplexe.
Ako sme šli v tme od jedného miesta
k druhému za sprievodu dialógov a hudby, asi po pol hodine sme
sa dostali k vyvýšenej tribúne. To bolo napoly osvetlené až
kým si ľudia nesadli na svoje miesta. Potom sa začali show.
Mali sme výhľad na celý komplex, vrátane Posvätného jazera,
ktoré odrážalo svetlo na jednu sochu za druhou.
Bola to zaujímavá show, no aj tak
sa mi viac páčila tá pri pyramídach.
Nedeľa, 19. február. Ďalší nádherný,
jasný deň. Ráno sme navštívili chrám v Karnaku na koňoch a potom
i veľký chrám Amon-Ra, kde sme večer predtým videli program.
Potom sme išli ku chrámu v centre Luxoru. Tieto dva veľká chrámy,
Chrám v Luxore a chrám v Karnaku, sú od seba vzdialené asi 5
km. V staroveku, keď boli Téby na vrchole svojej slávy, boli
obe chrámy jedným veľkým komplexom, spojené ulicou lemovanou
sochami. Pred menej ako storočím bol chrám v Luxore pokrytý
kopou štrku a troskami. V to popoludnie sme sa odplavili späť
do nášho hotela Ramses Hilton.
Pondelok, 20. február. V Káhire
je asi 500 mešít. V to ráno sme navštívili tri najznámejšie.
Prvou bola mešita Ahmed lbn Tulun kde je pochovaný kráľ Farouk
a jeho predkovia. Celý komplex je isto nádherný a je ukážkou
toho najlepšieho z moslimskej architektúry. Kamkoľvek ste sa
pozreli všade bol zdobený ornamentami. Všade boli železné krajky,
islamské nápisy, zlaté krytie a šperkami zdobené dekorácie.
Druhá mešita bola v Citedele, veľkej
vojenskej ohrade postavenej Saladinom počas Tretej krížovej
výprav. Všade boli vojaci a stráž, nakoľko to od vojny v roku
1973 bola vládne budovy. V Citadele je aj mešita Muhammad Ali,
ktorú sme tiež navštívili. Je tu pochovaný iránsky Šach, ktorého
hrob je aj napriek protestom rodiny verejne navštevovaný.
Potom sme navštívili bazár Khan
el Khalili, a to bol veľmi zaujímavý zážitok. Hoci nebol až
taký veľký ako jeden ktorý som navštívil pre d11 rokmi v Istanbule,
mal určite lepšiu kvalitu. Popoludní sme navštívili múzeum v
Káhire a prezreli si 3 500 artefaktov z hrobu faraóna Tutanchamóna.
Nakoľko som aj túto zbierku opísal v predošlom článku, nebudem
ju tu opäť spomínať.
Okrem formalít, lúčenia, letísk
a cesty domov je to z výletu do krajiny starovekých faraónov
asi všetko.
Záver: V článku z minulého mesiaca
som opísal dopad ohromnej egyptskej kultúry a civilizácie na
vlastných ľudí i na celkovo svet. Nakoľko boli úspechy Egypta
v oblasti architektúry, kultúry a náboženstva boli unikátne
a veľkolepé, rozhodol som sa ich tu opísať. No je tu ešte zopár
zistení o modernom Egypte, ktoré musím dodať.
Prvá sa týka ich peňazí. Egyptskou
menou je egyptská libra, (LE), rozdelená na 100 piastrov. Oficiálne
vyhlásenie o minimálnej sume ktorú pri sebe musíte pri vstupe
do krajiny mať je trocha neprsná,. Už na letisku som sa presvedčil,
že je treba ďalších 100 dolárov na poplatky, bakšiš a iné výdaje.
Za 100 dolárov som dostal 81 LE, aj keď by mal byť kurz za 1
LE 1,22 dolára. Zdá sa, že Egypťania voči svojej mene nemajú
až takú dôveru a tak radi prijímajú doláre i iné meny. Odporúčam
vám všetky egyptské peniaze minúť ešte v Egypte, nakoľko by
ste mali veľký problém sa ich zbaviť. Nikto ich nechce. Dokonca
ani Egypťania nemajú voči svojej mene dôveru.
Faktom je, že egyptská ekonomika
je slabá, labilná a bez akéhokoľvek pevného základu. Skolabuje
hneď ako sa skončí podpora Ameriky .
Druhé zistenie sa táka Nílu a egyptskej
agrikultúry.
Aswanská veľká priehrada bola vysoko
ospevovaná za inžiniersky zázrak, a to čo z nej Egypt získa
je mnohonásobné, napr. 2 milióny akrov pôdy na obrábanie, miliardy
kilowattov elektrickej energie, atď. No ja som zistil, že z
mnohých hľadísk je priehrada skôr katastrofou.
Po tisíce rokov Níl zavlažoval
svoje brehy a usadzoval bohaté minerálne nánosy na pôdu. To
udržiavalo zem vlhkú a úrodnú navždy, a jej úrodnosť sa každoročne
obnovovala. Teraz, s jazerom Nasser a riadeným zavlažovaním,
sa objavujú nasledovné hrozné následky:
I. Väčšina vody sa vyparuje v suchom
podnebí Horného Egyptu. Voda prichádzajúca dole po N9le má dnes
vyšší obsah soli. (Tak ako rieka Colorado v USA, keď príde do
údolia Imperial v Kalifornii).
II. Riadeným zavlažovaním, opakom
predošlého zaplavovania, sa usádza soľ v pôde a o niekoľko rokov
otrávi aj kedysi večne úrodné oázy.
III. Usadeniny bohaté na minerály
už nebudú usadené v pôde, ale naplnia jazero Nassr bahnom.
IV. Klíma sa zmenila na viac vlhšiu,
čo zrýchli zničenie úžasné historické pamiatky, rovnako ako
jedovaté výpary moderného priemyslu.
V. Aj farmári boli nachytaní a
používajú obrovské množstvá chemických hnojív, pesticídy a herbicídy,
rovnako ako farmári inde na svete.
VI. Medzičasom riadené zavlažovanie
a široké použitie chemických hnojív otrávilo večne úrodné údolie
Nílu k záhube.
V skratke opakujem:
A. Veľká egyptská rasa starovekého
Egyptu bola unikátnym druhom ľudí a vytvorila prvú veľkú Bielu
civilizáciu (zdôrazňujem veľkú). Zahynula lebo mali nesprávne
náboženstvo, boli posadnutí neexistujúcim posmrtným životom,
posadnutí svetom neexistujúcich strašidiel.
B. Dlho predtým ako kresťanstvo
dvihlo svoju deštruktívnu židovskú hlavu Egypťania vymysleli
všetko, čo neskôr Židia skopírovali použili v Judaizme a kresťanstve.
Niektoré z týchto predstáv: existencia "duše", ktorá
by mala žiť navždy; bohovia a duchovia, "zlí" i "dobrí";
mnohobožstvo a monoteizmus; temné podsvetie a "večnosť";
odplata a tresty v živote po smrti, veľké obete a sochy fiktívnym
bohom; krst (umytie) vodou; praktikovanie obriezky ako náboženského
rituálu; a mnoho iných nesprávnych myšlienok, ktoré zaviedli
myseľ do šialeného sveta pokrytectva.
C. Ak by viac pozornosti venovali
prežitiu svojich úžasných génov, svojmu genfondu, namiesto hier
s neexistujúcimi duchmi, história nielen Egypta, ale i sveta
by bola niečím úžasným už na pohľad.
D. Ak by mali rasové náboženstvo
ako je Kreativita, tento zázrak by dnes bol realitou.
E. Nakoľko ho nemali, skrížili
sa a zdegenerovali. Ich súčasná populácia je jednou z najsmutnejších
na svete, rútiaca sa do katastrofy populačnej explózie, s pomocou
USA.
F. Nech je história Egypta serióznou
lekciou nielen pre hnutie Kreativity, ale aj pre celkovo Bielu
Rasu. Raz a navždy si pamätajme NAJVYŠŠÍM HOROROM je SKRÍŽEBNIE
BIELEJ RASY, a bez rasovej viery tento horor čoskoro pohltí
celý svet.
* * * * *
Nakoľko Egypťania Nasledovali Kurz Ľahostajnosti, Stratili Svoj
Najvzácnejší Poklad –
Svoje Gény.
* * * * *
Pamätajte, Že Tak Ako z Omelety Už Nikdy Nespravíte Celé Vajce,
Tak Je Aj Skríženie Trvácnym a Nezvratným Procesom.
*
* * * *
Nikdy Nezabudnime, Že ÚŽASNÉ SEMENO Kedysi Veľkej Egyptskej
Bielej Rasy Sa Stratilo, Lebo Nemalo Rasovú Vieru Akou Je KREATIVITA.
Nakoľko Boli Posadnutí Fiktívnymi Preludmi o Bohoch, Duchoch
a Strašidlách, Ich Vzácne Gény Sa Skrížili Do Hanlivej Kopy,
Ktorá Dnes Predstavuje Ich Stav.
hore,
články RL obsah
----------------------------------------------------------------------------
Umenie
Robiť Rozhodnutia
Keď som mal 20 rokov (niekedy
v roku 1938) prvýkrát som sa dostal k Hitlerovej knihe Mein
Kampf. Mal
som to šťastie, že som ju čítal originál v nemčine a dopad aký
malo jej prečítanie na mňa ma sprevádzal po celý
život. V skutočnosti v mnohom zmenila a vyjasnila môj dovtedy
naivný a nejasný pohľad na svet a práve z nej
som sa naučil mnoho i vývoji a posilnení môjho charakteru.
Jednou z vecí, ktorá na mňa zapôsobila bola dôležitosť robenia
rozhodnutí. Ako ideme životom, jednou zo
základných skutočností je, že neustále musíme robiť rozhodnutia.
Hitler v knihe poukazuje, že schopnosť robiť
rozhodnutia a vziať na seba zodpovednosť je znakom veľkého generála,
vodcu, alebo celkovo muža veľkej
veľkosti. V tom veku ma to tak zaujalo, že som začal robiť rýchle
rozhodnutia v mnohých veciach. Nakoľko
som spravil i niekoľko zlých rozhodnutí, na moje prekvapenie
priemerne bol vyšší ako keď som váhal. A v tom
bol ten rozdiel: v mnohých veciach som sa rozhodol a viac som
ich dosiahol. Odvtedy som robil rozhodnutia
tak arýchlo ako to len šlo, aj keď už veci nešli tak rýchlo.
Samozrejme, rýchlosť nie je jediným kritériom. Dôležité je spraviť
dobré, zdravé rozhodnutie. Každý kto
dôsledne dokáže robiť dobré, zdravé rozhodnutia a dokáže ich
robiť rýchlo je nielen géniom, ale i vodcom.
Hitler bol ten, kto mal úspech v oboch.
V analýze pádu Nemeckej ríše počas a po prvej svetovej vojne
Hitler poukázal na slabosť v celom
"parlamentnom" systéme, ktorý právom označoval za
židovskú demokraciu, podvod vynájdený Židmi na
rozdelenie, porazenie a ovládnutie svojich gojimskych obetí.
Ostro odsudzuje demokraciu za vládou voliacich,
kde nie je nikto za nič zodpovedný. Keďže sa rozhodnutia robia
na základe hlasov ľudu, obyčajne sa robia tie
najpokryteckejšie a najhnusnejšie rozhodnutia. Dokonca, v takých
prípadoch, niet koho viniť, niet kto by niesol
zodpovednosť. Umelo sa odsúvajú nikomu – tomu kto tu dnes je,
no zajtra už ho niet.
Carl von Clausewitz, možno najväčší z vojenských spisovateľov
a stratégov za posledných niekoľko storočí,
taktiež mal čo povedať o čelení skutočnostiam a robení rozhodnutí.
Vo svojej knihe O vojne vraví, že sú vojny
ktoré sa musia bojovať (vraví o národoch) a sú časy keď tak
konať je najpriaznivejšie (zlatá príležitosť). Keď sú
tieto vojny odvrátené, alebo je im vyhnuté, buď z dôvodu nerozhodnosti,
nedostatku pripravenosti alebo
odvahy, znamená takýto nedostatok obyčajne ťažkú ranu pre váhavca.
Cenou je často totálne zničenie rukou
nepriateľa. Nakoľko von Clausewitz hovoril o bojoch medzi národmi
a vládami, lekcia sedí rovnako aj pre
jedincov a ich bitky, alebo rozhodnutia, alebo ich nedbalosti.
Čo je ale dôležitejšie, ešte viac sedí na Bielu Rasu
pri jej vymotaní sa z dilemy v ktorej sa dnes nachádza. Biela
Rasa dávno prešvihla svoju "zlatú príležitosť", no
vetre mi, nikdy nebude lepšia chvíľa než je teraz.
Shakespeare opisuje podobný záver. Vo svojej hre Július Caesar,
cituje Bruta ako Cassiovi filozofuje
nasledovné riadky múdrosti:
"V živote človeka raz príde vlna,
ktorú ak uchopí počas prílivu,
bude ho viesť k šťastiu;
ak ju však prehliadne,
je to istý smer k nešťastiu."
143
Po humornej stránke sú tu samozrejme tí, ktorí radšej hodia
mincou a veria šťastiu než by mali použiť svoje
mentálne schopnosti. V skutočnosti, Rimania mali veštcov ktorí
sa hrabali vo vnútornostiach, či hľadeli na
vtákov aby im pomohli pri rozhodnutí ktorou cestou ísť v dôležitých
rozhodnutiach. Gréci mali veštcov ktorí im
pomáhali pri problémoch. Tí nechávali panny nadýchať sa pri
otvore s otravným plynom až kým neboli úplne
mimo a potom načúvali ich nezmyslom a tlmočili ich ako múdrosť
bohov. Niektoré procedúry sa zachovali
dodnes. V astrológii pomáhajú neomylné hviezdy ľahkoverným už
od nepamäti. Dnes sa kresťania stále po
miliónoch čakajú na znamenia z nebies aby im pomohli vyriešiť
problémy, a stále vedú jednosmerné debaty so
strašidlom žiadajúc ho o radu, či udanie smeru. Nedávno som
videl na zubárskej ambulancii nápis: "Žiadne
plánovanie nemôže nahradiť šťastie". A v tom je tak trocha
pravdy. Môžem tu vylíčiť jednu svoju príhodu.
Pred pár rokmi som mal zmluvu na vyplatenie šesťcifernej sumy,
na niekoľko rokov. Jedného dňa mi
zavolal prezident spoločnosti a navrhol mi okamžité vyplatenie
sumy ak vezmem 10% skonto. Odpovedal som,
že to vezmem s 5% skontom. (Nebolo to neuvážené rozhodnutie.)
Potom som nad tým premýšľal, že možno by
vzal aj 3% skonto, no nechal som to tak. O pár mesiac mi zavolal
opäť a povedal, že dostali vládnu pôžičku,
kvôli plánovanej stavbe, a tak mi celú sumu vyplatia okamžite
bez skonta.
Náhoda a váhanie sa mi v tomto prípade vyplatili. No na to by
som nevsadil. 9 z 10 váhaní, alebo
nedostatku rozhodnutia končí zle.
Či sa vám to páči alebo nie, stále čelíme malým rozhodnutiam,
dôležitým rozhodnutiam, v rôznych
prípadoch a tak či onak majú vplyv na náš ďalší život. či chcem
alebo nie, rozhodnutia robiť musíme. Ak sa
rýchlo nerozhodneme vtedy ak je to potrebné, rozhodnutia za
nás spraví niekto iný, alebo zmiznú v čase.
Vyhýbavé rozhodnutie je zvyčajne skutkom zbabelosti a v skutočnosti
je nedostatkom. V skratke,
neschopnosť rozhodnúť sa vtedy keď je to potrebné je samo o
sebe rozhodnutím, no na škodu tých, ktorí nie sú
schopní sa rozhodnúť.
Nakoľko som si už od dospievania vedomý dôležitosti rozhodovania,
stal som sa i pozorovateľom ľudských
rozhodnutí. Obzvlášť som si začal uvedomovať ľudí, ktorí nie
sú schopní robiť rozhodnutia, alebo ich nerobia v
správnom čase a ľudí, ktorí sa snažia vyhnúť sa rozhodnutiam
akoby to bal mor. Je zaujímavé koľko ľudí
dokáže viniť iných za svoje omyly a nedostatky. Budú viniť svoju
ženu (ženy), matku, otca, svojho šéfa, alebo
šťastenu, to, že nemali "rovnakú šancu" ako ich rovesníci,
ktorým sa lepšie darí.
Tu je sa hodia niektoré otrepané reči. Jednou z nich je: "Svoje
chyby prijímal ako chlap, no vinil z nich
svoju ženu."
Ďalšia, ktorú som videl na stene kancelárie bola: "Ak by
bol váš šéf múdrejší, pravdepodobne by ste si teraz
hľadali prácu". A pre tých, ktorí sa oháňajú slovami "Ak
by som mal peniaze! je tu veta: "Ak si taký múdry,
prečo ich nemáš?" Na to nemajú odpoveď. Aj na toto má odpoveď
Shakespeare v hre Julius Caesar: Cassius
vraví: "Chyba, drahý Brutus, nie je v našich hviezdach,
ale v nás samotných, lebo my sme podriadení"
S touto skupinou ľudí sa jedná najťažšie, dokonca ťažšie než
s tými, ktorí sú nečestný, alebo sú prefíkaný.
Tým, nakoľko im nemôžete veriť, môžete aspoň odhaliť ich záujmy,
to čo chcú a aká je cena. Na základe tohto
môžete jednať, porovnal ich cenu s vašou, alebo môžete zrušiť
všetky dohody a skončiť s nimi.
No nie je to tak so všetkými, ktorí sa nevedia rozhodnúť. Extrémne
ťažké je dohodnúť sa s niekým kto nevie
čo chce, kto si nevie dať dokopy svoju rozbitú myseľ. Bude vás
chcieť oklamať, bude váhať, nechá vás čakať v
nekonečných odkladoch, aj keď cítia, že vás nechali čakať kvôli
svojej nerozhodnosti. Takýto ľudia, ako som
zistil, sa ani nechcú rozhodnúť, ale radšej čakajú na niekoho,
kto ich do rozhodnutia "dotlačí", aj keď nebude
ich vlastné. Prečo prijali takýto hrozný a zdĺhavý smer? Hlavne
preto, že robenie rozhodnutí s spája so
144
ZODPOVEDNOSŤOU a vedome, alebo podvedome sa jej chcú vyhnúť.
Nechajú iných niesť zodpovednosť za
rozhodnutia a ak sa veci vyvinú zle, aj vinu.
Každý musí robiť rozhodnutia. Niekto ich robí zle, niekto dobre,
niekto dobre a rýchlo. Je to ako s
pravopisom.
Niekomu to ide zle, niekomu priemerne, niekto je dobrý a niekto
skvelý. Nikto však nie je dokonalý a nikto
to ani neočakáva. Je to ako na stupnici od 1 do 10. Pretože
verte mi, úspech v živote je z väčšej miery závislý na
tom ako rýchlo dokážete rozhodnutia robiť, aké sú rozumné a
na zodpovednosti, ktorú ste schopný za
rozhodnutia niesť.
Robenie rozhodnutí, tak ako proces myslenia, je spletitý a málo
pochopený proces. No každý to dokáže a
každý to i musí robiť. Ako pri dýchaní, nemôžete vez toho žiť.
(To mi pripomína nápis, ktorý som raz kdesi
videl, a tvrdí presný opak. "Človek môže žiť bez vzduchu
2 minúty, bez vody týždeň, bez jedla mesiac, no bez
rozumu celý život.") Nech už je to ako chce, opakujem,
každý musí robiť rozhodnutia a každý ich i robiť vie,
len sa tomu niekto tvrdo snaží vyhnúť.
Dokonca aj zvieratá robia často rozhodnutia. Aj oni pred sebou
majú kopu rozhodnutí, ktoré musia spraviť.
Jedným z takých rozhodnutí je "bojovať, alebo utiecť".
Ďalšie sa týka rozhodnutia koho si vybrať za partnera.
Vtáky sa musia rozhodnúť kde si spravia hniezdo, ako začnú,
ako ho postavia, kde vezmú vetvičky, ako ich
uložia, a mnoho iných dôležitých rozhodnutí. Musia ich spraviť
a aj ich robia. Obyčajne ich robia rýchlo a
výsledok je skvelý.
Ak sa vrátime späť k ľuďom, zistíme, že ich rozhodnutia nie
sú ťažšie než vtáčie, a majú i výhodu
rozvinutejšieho a lepšieho myslenia na rozhodovanie sa a riešenia
problémov. Nakoľko to môže byť ťažké a
nezrozumiteľné, existuje mnoho smerníc, ktoré vám môžem ako
pomoc pri rozhodovaní sa odporučiť.
I. Prvou vecou je uvedomenie si faktu, že čelíte rozhodnutiu,
a čím, skôr tak urobíte, o to ste lepší. Je
zaujímavé ako sa ľudia snažia vyhnúť sa tomuto prvému dôležitému
kroku, a ani sebe nepriznajú, že sa musia
rozhodnúť, hoci to vedia najlepšie.
II. Pri rozhodovaní sa si zabezpečte všetky informácie ktoré
sa problému týkajú. Pritom nie je dôležité
prehnať to s informáciami, stačí len mať DOSTATOČNÉ MNOŽSTVO
na rozhodnutie sa. Príliš často ľudia
váhajú aj keď už prídu na záver a zbytočne čakajú na ďalšie
informácie, hoci ich majú dosť. Ak sa tu zdá byť
protirečivé, uvedomte si slovo DOSTATOK. Trik je v tom, že musíte
vedieť, kedy je dosť ozaj dosť.
III. Ďalším krokom je zváženie a prehodnotenie informácií ktoré
máte. Opäť tu prichádzajú do hry správny
úsudok a zdravý rozum. A "zdravý rozum" ako som zistil,
je skôr ojedinelým a vzácnym tovarom. Prichádzajú
otázky: Aká dôveryhodná je informácia? Keď sa objavia protichodné
tvrdenia, ako je to mu vždy, zodpovedané
otázky musia byť: Komu môžete veriť? Čo je vo svetle vašich
predošlých skúseností vysvetliteľné a
dokázateľné, a čo je neskutočné? Aj toto sú dodatočné rozhodnutia,
ktoré musia byť spravené a spojené s
rozhodnutím, ktoré sa snažíte spraviť.
IV. Po zozbieraní všetkých informácií, ich zvážení a prehodnotení
musíte zvážiť svoje možnosti. Možno je
to jednoduché Áno a Nie, alebo je to niečo zložitejšie čo sa
týka problému. Zvážte všetky možnosti a spíšte si
ich.
V. Potom posúďte ich spojitosti, krátkodobé i dlhodobé.
VI. Teraz prichádza ťažký a dôležitý krok: rozhodnite sa. Tu
väčšia ľudí uviazne na mŕtvom bode.
145
VII. Ak ste sa rozhodli, musíte k tomu prilipnúť a snažiť sa
čo najenergickejšie priviesť rozhodnutie do
úspešného konca. Nie je dobré ak si mladý človek povie: "Som
rozhodnutý, budem inžinier", no nič pre to
nerobí. V skratke – vyberte si svoj sen – potom ho nasledujte
aj po jeho logický koniec.
Prikladám niekoľko zistení o robení rozhodnutí.
I. Rozhodovanie potrebuje odvahu: Opak je výhovorkou, pokrytectvom.
Kľúčovým slovom je
ZODPOVEDNOSŤ. každý musí mať dosť odvahy niesť za svoje rozhodnutia
zodpovednosť.
II. Robenie rozhodnutí taktiež vyžaduje ujasnenie si priorít.
Nik nemá čas aby sa rozhodoval o všetkom.
Niektoré rozhodnutia sú dôležitejšie, niektoré menej. Niektoré
sú súrne a musíme ich spraviť do týždňa,
niektoré do dňa, a niektoré dokonca so hodiny, či sekundy. Opäť
je to vecou výberu, vecou správneho výpočtu,
dobrého úsudku.
III. Sú tu aj veci, ktoré sú obrovsky dôležité, no nemôžete
s nimi nič spraviť. Napríklad, je mimoriadne
dôležité aby ráno vyšlo slnko, no vy s tým nemôžete nič spraviť.
Neoplatí sa preto sa tým zaoberať. Toho sa
týka dobrá filozofia, ktorú používajú anonymní alkoholici: "Boh
mi udelil pokoj od vecí, ktoré nemôžem
zmeniť, odvahu zmeniť veci, ktoré môžem a múdrosť na rozpoznanie
rozdielu." Skvelá veta.
S tým môžem len súhlasiť.
Teraz sa dostávame k bodu ako to celé súvisí s KREATIVITOU,
prežitím Bielej Rasy a budovaním nášho
rasového hnutia.
Po zdôraznení dôležitosti
(a) robenia rozhodnutí a
(b) stanovenia si čo je dôležitejšie a čo menej, teraz pristúpme
k hlavným zisteniam o veciach, ktoré sú vo
vašom živote najdôležitejšie, k vašej rase, deťom a nenarodením
generáciám.
I. Najväčším problémom člena Bielej Rasy je prežite vlastného
druhu. Je to fakt a nemusíme sa o tom
rozhodovať. Rozhodnutie, ktoré musíte spraviť je či chcete tomuto
faktu čeliť a niečo s ním robiť. Rozhodnite
sa, Áno, alebo Nie.
II. Ak nie, pridajte sa k negrom, zalezte do diery a zdochnite
tam. Nechceme o vás už nikdy počuť.
III. Ak áno, rozodnite sa ktorá organizácia má najlepšiu učenie,
program a riešenie pre prežite, expanziu a
pokrok Bielej Rasy. Som si istý, že Hnutie Kreativity má nielen
najlepšie učenie, program a riešenie problémov,
ale aj jediné. No to sa musíte rozhodnúť sami. Rozhodnite sa
aký program chcete nasledovať a niečo pre to
robte.
IV. Ak sa rozhodnete pre Hnutie Kreativity, venujete svoje energiu
podpore našej veci, distribuujte našu
literatúru, privádzajte ľudí a prispievajte každým možným spôsobom.
Prečo by ste sa nemohli stať vysväteným
pastorom a založiť vlastnú skupinu. (Pre informácie si pozrite
RACIAL LOYALTY X.)
Sú tu všetko mimoriadne dôležité rozhodnutia. Vyzývam vás, a
spravte svoje rozhodnutie. Chyťte svoju
"vlnu v živote človeka a rás". Ide o čas.
Tu je pár citátov Adolfa Hitlera: "Každá židovská klebeta
a každá lož je jazvou na cti a tele našich
bojovníkov."
146
"Človek, na ktorého Židia najviac nadávali stojí blízko
pri nás, a človek ktorého najviac neznášajú je našim
najlepším nepriateľom."
"Každý kto ráno zdvihne židovské noviny a nevidí sa v nich
ako naň nadávajú, nespravil v predošlý deň nič
užitočného; lebo ak by bol, bol by perzekvovaný, ohováraný,
prekliaty a pošpinený."
hore,
články RL obsah
